Ale dnes som sa prekonala. Ako dieťa som si stále myslela, že harmonika sa volá preto harmonikou, lebo v nej niekto na tej harmonikeaj hráva. Niečo ako cirkus a cirkusanti... no nikdy tam nikto nehral...
Hneď som ju zbadala. Mala také isté topánky ako ja. Takátypická blondína s blond vlasmi. Keď si všimla našu podobnosť, skúmavýmpohľadom si ma prezrela od chodidiel, ktorými začala, až po môj posledný vlas. Začala som sa hanbiť za svoje topánky...
Pozerala som von oknom. Nevedela som sa dočkať svojejkonečnej.
Zvoní telefón. Taká pekná... ehm... veď takú mám aj ja!Blondína sa zrazu strhla a prehrabávala sa v kabelke, miestami mipripomínala nejakého krtka a namiesto hliny by okolo nej mohli poletovalivšetky tie šminky, rúže a lesky... keby to robila len o kúsoks väčšou vervou.
Pozrie na telefón. Ešte aj ten mame rovnaký! Och...
Zavrie oči a zatne zuby, až jej líca kúsok navreli.
„Nerozumieš po slovensky? Ako ti to mám povedať!?“, pohľadyvšetkých cestujúcich sa na ňu vrhli ako supy na svoju korisť.
„Daj mi pokoj a nikdy mi už nevolaj!!!“
...zložila...
„A vy? Čo tak čumíte všetci?!!“, vyletela na cestujúcich...jedna babička sa až zapýrila...
„Aj vy mi dajte pokoj!“...
„Ja by som Vám ho aj dal, mladá dáma, len našťastie nemám Vaše číslo.“ , povedal celkom pokojne jeden starší pán.
Ďalej neviem, hneď som vystupovala...
:)
